•  

Bhagirathi III - Expedícia SHS JAMES 2019

Martin Krásňanský | 8. ledna 2020
423 přečtení | čtení na 7 minut
Bhagirathi 3 India, Garwahalské Himaláje, 6454 m. Vysoko, veľmi vysoko. No hybaj, tu je aj 1500 m vertikálna stena, ukončená v hornej časti šialenými prevismi, popri ktorej aj strecha Európy na Cima Grande pôsobí ako previštek niekde na Beckove.

V roku 1990 tu ukázali Janez Jeglič a Silvo Karo celému lezeckému svetu, že i takéto šialenstvo sa dá liezť alpským štýlom. Počin, ktorý sa zaradil medzi 10 najlepších výstupov na svete. O 19 rokov neskôr sem opäť prišli mladí Slovinci Luka Lindič (21), Rok Blagus (27) pod vedením ďalšej legendy Marka Prezleja (44), aby tu zanechali 3 nové cesty či už mixového, alebo skalného charakteru. Tu sa tvorili nové lezecké esá, lebo v Slovinsku funguje synergia medzi generáciami lezcov lepšie.

Tieto výkony mi dlho vŕtali v hlave. A ako bonus žula, o akej by sme v Tatrách mohli len snívať a ktorú aj Alpy môžu závidieť. Podobnú skalu som videl iba na fotkách z Meru Peaku a Shivilingu – ten známy Matterhorn Himalájí. Keď mi neskôr doplo, že sa stále jedná o tú istú oblasť, sen bol tak silný, že ho jednoducho bolo potrebné naplniť. Veď čo sme my Slováci horší? V každom prípade budeme, ak zostaneme doma a nič neskúsime. Doba si žiadala, aby sme sa pokúsili posunúť ďalej. Tiež zanechať pečať na tejto majestátnej hore. Urobiť prvovýstup by znamenalo veľmi veľa nielen doma, ale aj vo svete. Zopakovať akúkoľvek cestu by bol rovnako počin hodný tých najlepších.

O to väčšiu radosť mi urobilo, že náš spolok JAMES bol ochotný podporiť túto akciu a konečne nastalo kvalitné trojgeneračné premostenie lezcov. Lebo učiť sa stále niečo od začiatku a na vlastných chybách je nesmierne plytvanie časom a energiou. Preto som bol neuveriteľne rád, keď sa do tímu nahlásili skúsení alpinisti, ktorí majú čo to za sebou nielen v domácom prostredí, ale aj v Alpách, Patagónii a predovšetkým v Himalájach, Maťo Heuger a Dušan Myslivec. Chalani nám ukázali, ako sa správne prvé dni aklimatizovať, ako byť trpezliví a netlačiť zbytočne na pílu. Ako sa hovorí: “Pomaly ďalej zájdeš.“ A táto rada bola počas niekoľkých aklimatizačných trekov zo zadnej strany Bhagirathi 2 a 3 a pri viacerých prenocovaniach až do výšky 5900 m naozaj na nezaplatenie. Taktiež kopec drobných vychytávok pri úprave materiálu, no predovšetkým neuveriteľná zásoba skvelej energie a zážitkov, ktoré motivovali a inšpirovali počas mnohých dní v base campe. To všetko bolo pre nás menej skúsených obrovským prínosom.

Ďalšia generácia, čiže Ondrej Húserka, Ján Smoleň, Martin Krasňanský, Stano Filkor a Miško Sabovčík (ako jediný z tejto generácie už pôsobil vyššie, a to na Dhaulágirí) už síce mala nazbieraných viacero skúseností zo stredných kopcov, no tak vysoko ešte neboli. Zato motivácie a vôle mali na rozdávanie. Lezecké CV z Patagónie, Álp, Grónska... no stále chýbali Himaláje.

A nakoniec naši juniorskí reprezentanti Pavel Kratochvíľ a Róbert Luby, ktorí ako jedni z mála pochopili, že na svete je toho oveľa viac ako len skalky či bouldre, ktorým sa naplno venujú. Že sú tu aj Tatry, či ešte väčšie hory. A títo chalani ich naozaj začínajú „vymetať“, z čoho majú neuveriteľnú radosť nielen oni, ale aj ostatní horolezci. Pretože takéto kopce dajú všetkým mladým lezcom neuveriteľne veľa skúseností do ďalšieho napredovania a preveria nielen ich nepochybne obrovské fyzické možnosti, no predovšetkým tie mentálne.

Ak bohovia pustia

Letisko Swechat, 1. 9. 2019. Sme teda poriadna tlupa, a to nám ešte chýba Maťo Heuger, s ktorým sa stretneme až v Naí Dillí. Nemôžem uveriť, že na tento podnik sa nás nakoniec našlo tak veľa. Ako bonus ešte aj kamarát treker z Čiech, Robert Abrhám.

Štatistika alebo Murphyho zákony pri takom vysokom počte účastníkov jednoducho nepustia. Dvaja beťári zmeškali lietadlo z Mosky do Indie. Nedošla jedna batožina, ktorá sa k nám nakoniec dostala až po týždni v basecampe. Klasické trampoty. 3 dni cestovania autami po hrozných cestách a 2 dni šliapania do base campu v 4500 m.

Ale táto krajina je skutočná cestovateľská chuťovka. Treba zažiť. Hlavné mesto nás prekvapilo neuveriteľnou zeleňou, solárnymi panelmi, kompletnou verejnou mestskou prepravou na CNG. Urobili za pár rokov viac, aby sa tu nedusili, ako celá vyspelá Európa.

Indická agentúra prekonala všetky očakávania. Kvalitný servis, ústretovosť a pohostinnosť v každom momente. Aj vďaka ich spoločnosti bolo cestovanie cez posvätné miesta Rishikesh, Gangotri či prameň rieky Ganga naozaj zážitkom. Človek by skoro zabudol, že sem vlastne prišiel liezť. Kunal, Kim, Chandler... vďaka! Všetku tu byrokraciu prežiť na vlastnú päsť je nemožné. No až 49 nosičov pripravených pomôcť nám presunúť množstvo rároh pod kopec nás vráti späť do reality. Veď tu nie sme na to, aby sa z nás stali svätí muži, ale kvôli horám. Samozrejme, posvätný rituál za náš šťastný návrat z hôr sme radšej absolvovali.

Počasie prialo až veľmi dlho. Počas prvého týždňa aklimatizácie v 4900, 5300 a nakoniec 5900 máme stále slnečno. Až sa začíname obávať, lebo tušíme, že tak dlho nemôže byť stále pekne. Steny sú extrémne suché a niektoré línie sú neleziteľné. Celý Shiviling, ktorý máme ako na dlani pred base campom je v spodných partiách viac šedý ako biely.

Naša stena Bhagirathi 3 nemá v pravej časti takmer žiadne snehové polia. Plánuje sa tam liezť a v hornej partii 5 novými dĺžkami narovnať nemeckú cestu Stairway to Heaven. Pravidelné predpovede cez satelitný telefón avizujú na najbližšie 4 dni premenlivé počasie, no žiadne výrazne sneženie. Ako prvý tím nastupujú do steny Ondrej Húserka a Janko Smoleň. Chcú sa pokúsiť vyliezť krásnu logickú líniu medzi Katalánskym pilierom a Seeds of Madness v západnej stene. Mišo Sabovčík so Stanom Filkorom sa radšej rozhodnú vyskúšať pekne vyzerajúci nevylezený snehový pilier so skalnou pasážou uprostred na Bhagirathi 2. Žiaľ, kvôli lámavej skale ich pokus nakoniec ukončia. Maťko Heuger a Dušan Myslivec kvôli nedostatku času, absencii tretieho parťáka a zhodnotení ich Škótskeho piliera radšej zostávajú ako podporný tím v base campe. Ja s Palom a Robom sme prespali v ABC pod horou a potom sme zostali nemilo prekvapení, keď za pravým nástupovym pilierom neboli snehové polia, ale pohyblivá suť, po ktorej šliapať by bolo čisté šialenstvo. Nakoniec sme museli celý deň prenášať

60 kg vercajgu hore dole ako blázni na 350 metrov dlhom 4-kovom hrebeni. Lezenie sa tak vlastne predĺžilo o 300 m. Táto otročina a nie najstabilnejšie počasie rozhodlo, že prasatá necháme pod nástupom do steny a vrátime sa až o 2 – 3 dni neskôr.

Bolo to múdre rozhodnutie, lebo Ondro so Smolom podávali v tom čase v stene výkony ako z inej planéty. O tom však vie najlepšie referovať Ondrík sám. Stanko Filkor, Mišo Sabovčík, Maťo Heuger, Dušan i Róbert Abrhám sa museli vrátiť domov skôr. Hold mesiac na takýto vysoký a vzdialený kopec nie je veľa a mnoho možností na reparát nedáva. Ale Bhagirathi tu zostane ešte oveľa dlhšie ako my a vrátiť sa o skúsenosť bohatší sa dá kedykoľvek. My ako zvyšok tímu sme mali k dobru ešte 2 týždne.

Radosti aj starosti

Náš pokus začal opäť naivnou predstavou, že z ABC sa za pomerne krátky čas dostaneme k veciam i pomocou fixného lana, ktoré sme si nechali na začiatku hrebeňa. No nakoniec sme boli radi, že sme ešte v ten deň odkrojili aspoň prvé 3 dĺžky z originálnej cesty. Paľo zároveň oslavoval svoje 19-te narodeniny, takže ako darček dostal možnosť začať ako prvý s reálnym lezením namiesto otročiny na rozbitom hrebeni pod nami. Prvá noc v portaledge a pre mňa v závesnej plachte bola našťastie oveľa komfortnejšia, ako som čakal. Alebo som bol len taký rozbitý, že by som zaspal i na tŕňoch.

Hneď ďalší deň sa naplno ukázali slová Vlada Lineka, že v takýchto stenách s toľkým materiálom je lezenie len za odmenu. Ťahanie svine v častokrát položenom teréne nás nútilo improvizovať za pochodu, lebo teória z hladkej yosemitskej kolmej žuly nám bola tak akurát na prd. Chalani teda predviedli neuveriteľné nielen lezecké, ale aj fyzické výkony, lebo 45 kg veľké prasa a 15 kg menšie boli v nadmorskej výške nad 5100 m totálnou pohromou. Ale keď to dali Nemci, tak to dáme určite aj my! Miesta, kde mali oni snehové polia, boli v našom prípade žiaľ už len kopy voľných šutrov. Našťastie lezenie bolo hlavne na pilieri vľavo v oveľa kompaktnejšej skale. No tej svini to bolo proste jedno a šinula si to priamo hlava nehlava priamo do bokov v rozbitých skalných platniach. Už sa zotmelo, keď Robo zahlásil, že ťahať ďalšie dĺžky k plánovanému miestu nemeckého bivaku nemá význam a veru rozhodol dobre. Pomerne malá, ale komfortná polička nám umožnila oveľa jednoduchšie postaviť portaledge pre chalanov. Ja som sa zas mohol vyspať vedľa, na malej ale vodorovnej poličke pod zatiahnutým nebom. Našťastie teplota večer nešla veľmi hlboko pod nulu, takže sme príliš nemrzli. No ráno sme aj tak čakali do 8-ej, kým sa trošku viac rozvidnie a stupne vyhupnú do prevádzkovej teploty. Voda bola ale veľký problém, ktorý sme sa snažili riešiť vždy, keď sme našli čo i len malé fliačky starého snehu. V praxi to častokrát vyzeralo tak, že kým prvý liezol a ďalší istil, tretí sa snažil roztopiť aspoň 3 deci snehu.

Skala začala byť konečne strmá až v strednej časti piliera a cca 8 dĺžok preverilo lezecké schopnosti Pala aj Roba v plnej miere. Ja som sa tu k lezeniu nedostal z logických dôvodov. Chalani s ich oveľa lepšou lezeckou formou na úrovni 8c mali popri mojich 8áčkach väčšie šance na on sight. Napriek tomu lezenie klasifikácie v rozmedzí 8 až 9 – vo výške okolo 5800 m boli výkony, ktoré sa ani vo svete nedejú bežne. Nie každá dĺžka padla na OS. Jednu sa nám podarilo preliezť voľne iba na hornom lane, čo sa neráta. No tu ide predovšetkým o vrchol. Ďalšiu noc sme strávili už zavesení v kolmici, 900 m nad začiatkom. I pre mňa bolo spanie v podvese silným zážitkom. No i napriek zjavne pribúdajúcej únave sme boli rozhodnutí pokračovať vyššie. Lenže na štvrtý deň zmenila naše plány avizovaná predpoveď počasia, ktorá hlásila silnú frontu na pozajtra. Miesto plánovaného presunu portaledgu vyššie a vytvorení nových cca 5 dĺžok na pilieri nad nami, sme sa rozhodli pokúsiť sa vyliezť naľahko bez bivakovacích vecí na vrchol a vrátiť sa späť do našej portaledge. Tri dĺžky v kolmici a následne Palov majestátny kyvadlový traverz doprava ako prvovýstupcovia, nás dostali do už ľahších ale rozbitejších dĺžok, čo bola zase moja parketa. Liezlo sa mi dobre. Hlava aj telo fungovali ako mali a riziko som sa snažil eliminovať, ako sa len dalo. Neviem, aké pocity mali chalani, no mne v hlave išiel vnútorný monológ, že po všetkých tých nepríjemných aklimatizačkách a prípravách môžem za jasného počasia liezť bezpečne a plynulo stále vyššie. Lezenie počas krásneho slnečného dňa v 6140 m bolo zážitkom akoby z iného sveta. Nič tu nebolo ani trochu blízke tomu, čo dokážeme zažiť niekde doma.

Lezec  mieni,  spolulezec  mení

Čakala nás už len posledná lezecká 30 – 40 m dĺžka v ešte položenejšej a dobre odistiteľnej čistej žule, na konci ktorej som videl už len 45-stupňové 300 m dlhé snehové pole. Tešil som sa, že končí obťažnosť! Mali sme aj dobrý čas a ja som si myslel, že šťastie nám praje a tento kopec nás nezastaví. Žiaľ, nakoniec nás, teda skôr mňa, stoplo rozhodnutie chalanov nepokračovať vyššie kvôli zlaňovaniu po tme, ktoré by nás čakalo. A to nechceli podstúpiť. Pri počte 3 lezcov je hlasovanie pomerne jednoduché. Game over.

Či bolo ich rozhodnutie správne je zbytočné diskutovať. Po výkonoch aké podali, i získaných skúsenostiach, na to mali právo. A mne teda neostáva iná možnosť, ako sa do tohto kúta sveta ešte vrátiť, pretože sme vylielzi 29 z 30-tich dĺžok v skale a skončili niekde okolo 6150 m.

Nikdy viac... alebo?

Po návrate do base campu sa po pár dňoch počasie úplne zopsulo a prognózy na celý týždeň hlásili už len viac a viac snehu. Zima začala klopať nielen nám na dvere v stanoch, ale v celých Himalájach. Silný medzinárodný tím o dolinu ďalej už rovnako nič nevyliezol. Ondro so Smolkom opäť plní síl už nemali šancu na ďalší pokus.

Takýto kopec nám jasne ukázal, čím sme. A ak chceme byť opäť o niečo ďalej, musíme dať do toho všetko. Verím, že tento neúspech nás všetkých naučil veľmi veľa a i vďaka tomu z nás môžu raz byť alpinisti, na ktorých sa bude vo svete opäť pozerať s rešpektom ako kedysi. Lebo slovenské horolezectvo bolo pojem! Vôľa vrátiť sa je veľká. Navyše už aj so skúsenosťami na nezaplatenie. Ja, Ondro aj Smolko sme tu hádam o rok opäť a verím, že tento sen bude mať už úspešný koniec!

obrazek_1
obrazek_1
  • obrazek_2
    obrazek_2
  • obrazek_4
    obrazek_4
  • obrazek_5
    obrazek_5
  • obrazek_6
    obrazek_6
  • obrazek_7
    obrazek_7
  • obrazek_8
    obrazek_8
  • obrazek_9
    obrazek_9
  • obrazek_10
    obrazek_10
  • obrazek_11
    obrazek_11
  • obrazek_12
    obrazek_12
  • obrazek_13
    obrazek_13
  • obrazek_14
    obrazek_14
  • obrazek_15
    obrazek_15
  • obrazek_3
    obrazek_3

    Newsletter

    Hory chyby neodpouští. Přihlas se, ať ti neunikne žádný z našich tipů, rad a tutoriálů nebo nabídek na výhodné nákupy.