•  

Grónské línie, veľryby

27. listopadu 2019 Martin Krásňanský
Ako hovoril niekto oveľa múdrejší ako ja: „Dôležité je si všetko prežiť. Prežiť si otázku.”

Niekoľko rokov dozadu som niekde na festivale horských filmov s úžasom a zároveň s krútiacou hlavou, na znak nepochopenia, pozeral na Nicka Favrenssa, ako sa v hnusnej mokrej širočine plahočí centimetre vyššie a vyššie, aby o pár metrov ďalej zase bojoval s nasratou čajkou, ktorá si jasne stanovila, čo je jej územie.

To vážne? Na svete sú milióny skál a oni sa vyberú práve tam? Do Grónska? Toľko krásnej žuly je na svete, tak prečo toto „nutné zlo“?

  • Gronsko_1
  • Gronsko_2
  • Gronsko_3
  • Gronsko_4
  • Gronsko_5
  • Gronsko_6
  • Gronsko_7
  • Gronsko_8
  • Gronsko_9
  • Gronsko_10
  • Gronsko_11
  • Gronsko_12
  • Gronsko_13
  • Gronsko_14
  • Gronsko_15
  • Gronsko_16

Naša loď konečne vyplávala. 8 dní čakania v hlavnom meste Nuuk. Konečne cesta. Pohyb. Nie je pre lezca nič horšie, ako čakanie. Stále mi chýba rozvaha, vyrovnanosť s okolnosťami, s osudom, chcem veci meniť, no niekedy sa treba poddať. Chcem cítiť dobrodružstvo, život, pohyb, svet. Ale aj toto učí a vlastne oveľa viac.

More, taký nový element. Pravidelné striedanie sa pri kontrole hladiny dáva vzácny čas, po polnoci, keď už všetci spia, byť tu len sám so sebou. Pretkaný samotou, tichom, priestorom na otvorenom mori, tak veľkým, zďaleka nie tak prázdnym, ako som myslel. Večné svetlo, farby oblohy, keď je slnko najnižšie. Je to tá esencia navyše prečo som chcel ísť?

Pozerám čím severnejšie tým častejšie na nemých svedkov minulosti - ľadovce. Obrovské kolosy! Ticho sa popri nás prenesú a je ich cítiť. Nielen chlad, ktorý z nich ide, ale priam všetky tie roky zakliate v nich, ktoré sa premenia v nič, odsúdené na zánik. Mám chuť im zamávať, dať zbohom, keď už sú ti otočené chrbtom. Každému!

Je toto tým, prečo som cítil nutkanie sem ísť napriek neblahej predstave lezenia? Niečo tak neobyčajné?

A potom je tu ďalšia esencia. Žeby tá? Liezť tadiaľ, kde ti nikto a nič neporadí. Improvizácia počas pochodu. Tak veľa ťa to učí o živote i o sebe samom. Spoliehaš sa viac na seba, alebo na iných? Predieraš sa hore, len aby si za každú cenu ukázal, že na to máš? Sebe? Ostatným? To je ale strašne mrhanie sebou i kulisami okolo seba. Nie, je v tom oveľa viac, čo ti to dá. Je toto zdokonaľovanie dôvodom prečo som práve tu?

Pozrieš sa a vidíš známe tváre kamarátov. Mišo, Gabo. Zrazu niečo počuješ tam hlboko dole pod sebou a potom to spoznáš. Gejzír, veľryba! Pláva tak pomaly. Akoby sa vyhrievala na slniečku na hladine. Ako tie naše kapry v rybníku. To isté slnko hreje aj nás a napĺňa nás rovnako kľudom a pokojom. Máš chuť si ten moment uchopiť čo najviac. Som fakt tu? V jedenástej dĺžke v panenskej stene. V skale oveľa krajšej, ako si si len mohol priať. S ľuďmi, ktorých máš rád. Je to tá stena, ktorej obrázok si mesiace pozeral ako na modlu.

A nad nami ďalšia otázka. Kadiaľ pokračovať? Tlačí nás to do kúta, ktorým sme od začiatku nechceli ísť. Teraz sú tie momenty, kedy ide všetko rozjímanie bokom. Napravo to nejde. Terén je lámavý a nejde dobre odistiť. Gabo lezie cez veľký previs. Tlačíme ho očami hore. Slovami aj modlitbami. Zlieza, lebo i tu je to celé voľné. Skôr ako nedostatok síl, ho núti vrátiť sa dole, zlý pocit. Posledná možnosť. Tá, ktorej sme sa už od pozorovaní ďalekohľadom obávali. Tak teda predsa. Došlo na „Favressa“ v mokrom komíne. Gabo sa súka vo vodopáde pomaly hore. Takmer 2 hodiny zvažuje opatrne každý krok, každý meter. Neviem, kto sa viac bojí. Či mi, či on. Pátos veľryby, čaro okamihu je dávno preč. Inštinkty sú vyburcované na maximum. Kričí, že potrebuje ešte 15 m lana, lebo na lokrovisku nie je kde štandovať. No mi už nemáme ani meter voľného. Rušíme štand. Obaja s Mišom za tie roky vieme čo to znamená - postaviť sa do kúta, do otvorenej strieľne. Pomodliť sa k prozreteľnosti a slepo veriť, že Gabo vie ako lanom tam hore iba hladiť voľné šutre lebo my sme v lieviku pod nim. Tak pomaly ako on. Tak pomaly aj my. A predsa padajú! Ku..va fix! Mišo uteká naľavo ja vpravo. Pokus o rýchle odlezenie do strany je len trápny pokus o boj s časom. Toto je v rukách len šťasteny. Pozerám sa spolulezcovi do oči a on mne. Máme obrovské šťastie. Čakajúc či sa opäť neozve ten tak nechcený zvuk padajúceho kamenia. Ten pohľad si zapamätáš. A v jeho odraze vidíš aj svoj. Smejem sa! Je toto to, prečo som sem došiel?

6 hodín ráno. 15 hodín kvôli večnému svetlu na nohách. Zdá sa mi ,že sme už v tej stene zakliati. Potrebujeme už celkom akčne spať. No cítime vrchol. Prekonávame sa. Smejeme sa sebe. Nie vysmievame sa. Toto si chcel? Áno, aspoň na toto som mal jasnú odpoveď. Naberám zvyšky síl, mobilizujem sa. Je čas opäť liezť. Som na rade.

Bolesť chodidiel v lezačke príliš dlho obutej ma facká ako nepodarený kamarát, čo mi nedopraje oddych. Konečne lúče slnka v tvári a nie tieň. Silnejšie ako káva. Vrchol. Kráčame, pár metrov a konečne si sadáme, no predtým ešte urobíme to gesto, ktoré nie je hrané. Je skutočné, cítené zo srdca. Nás troch úplne rovnako. Podanie ruky, objatie. Žiadny fake pre foto, instagramček. Jednota troch chalanov, ktorí dokázali nájsť cestu v 800m panenskej stene tak ďaleko od civilizácie, tak ďaleko od domova. Je toto ten pocit? Je toto tá esencia? Tak strašne, ale strašne prchavá a zároveň tak márna. Obetuješ tak veľa pre toto? Veď to nie je to liek na rakovinu a nikoho tým nespasíme. Ale dúfam v kútiku duše, že aspoň seba.

Plahočíme sa dole. Už sa trošku motkáme. Miestami, kde bol ešte nedávno ľadovec, skalnými prahmi, korytami potokov i náznakmi ciest. No tu žiadne nie sú. Uvedomím si, ako automaticky rátam s tým, že na dne doliny bude aspoň náznak cestičky ako všade v Európe. Tu len lemuje vodu, ktorá nám ukazuje smer k moru A kde je more, je aj jachta, je aj cieľ.

Sadnem si na kameň, vôkol žiaden tieň. No ešte predtým sa ovlažíme vo vode. Zmyjeme zo seba celú noc aj deň. Sedím a pozorujem ako sa v diaľke malá biela bodka mení hojdajúc na vlnkách v elegantnú jachtu. Tak ticho, jemne. Som trochu unavený, stratený v čase. No zároveň tak strašne živý! Je toto ten moment pre ktorý sa oplatí žiť?

„Slávky, poď nazbierame slávky “ - vraví mi Mišo. „Sú ich tu hordy“. Usmievam sa, lebo viem, že aj keď ma vytrhol z letargie prítomného momentu, urobíme tým radosť nielen sebe, ale aj ostatným na lodi. A potom to začne rozvoniavať. V tak malej lodi aký problém. Sedem hladných krkov si hoduje na tejto delikatese.

Robíš radosť sebe, robíš radosť ostatným. Za jedným stolom, ako v nejakom talianskom filme, s ľudmi, ktorí sú mi na chvíľu ako rodina a usmievam sa. Radosť nachádzam v jednoduchosti a jej kráse. Nielen drsnosti, odriekaní a prekonávaní sa seba. To všetko i to malé i to veľké si nosíme ako spomienku v sebe a tie si strážim ako diamanty.

Prežívam si otázku. Je toto, prečo v skutočnosti Favresse a spol. putovali tak ďaleko, prečo ja som hľadal tento cieľ?

„Potom, snáď, jedného dňa, postupne, ani by sme si to uvedomovali, začneme prežívať i odpoveď.”
Rainer Maria Rilke,
Dopisy mladému básnikovi

Vďaka patrí Vladkovi Porvazníkovi a jeho lodi Civetta 2, že oboplával polku sveta a zmenil smer aby sme mohli naplniť naše pošetilé sny, Mišovi Sabovčíkovi za všetky tie dni a už vlastne i roky, čo už máme oddreté na lane a jeho super kulinárskym kvalitám. Je fakt lepší kuchár ako lezec! :) Gabovi Čmárikovi, že bol taký, aký bol - super parťák, nesklamal v žiadnom bode, nechrápal a neprdel v spoločnej kajute. Sise Krištofovičovej, že je to najkrajší chlap, akého som stretol. Ralfovi Jägerovi, že bol ako náš strýko a studnica dobrej nálady. Jurovi Koreňovi, že nám pripomína mladosť, pochabosť, no predovšetkým idealizmus. Lacimu Kossarovi za úsmev, podporu a studnicu múdrych slov. A sponzorom samozrejme. Lebo bez nich by som si mohol leda tak pískať.

Bilancia: Prvovýstup

1.Veľryba - Kangeq Peak, 7, C1, R4, 800m , 15. dĺžok + 250m OS 6. - 7.7 2019 - Gabo Čmárik, Martin Krasňanský, Michal Sabovčík 17h non-stop

2.Sardinka - Saningassoq Islan, 280m 6+, R2 1.7 2019 - G.Čmárik, M.Krasňanský , J.Koreň

3.Insomnia - Qavdlunad Island, 455m , 7-. R2, 12.-13.7 2019 - Gabo Čmárik, Martin Krasňanský, Michal Sabovčík

4.First men - Ingiup Tunule, Manistoq area ,7, R1, 500m, 9.dlžok, 24.7 2019 - Gabo Čmárik, Martin Krasňanský

Newsletter

Hory chyby neodpouští. Přihlas se, ať ti neunikne žádný z našich tipů, rad a tutoriálů nebo nabídek na výhodné nákupy.