•  

Pillier Rouge du Brouillard - obávaný alpinizmus

Miška Izakovičová | 2. září 2021
1635 přečtení | čtení na 15 minut
Zima, strach a tvrdá drina, to bola moja predstava o alpinizme. Cestu “Bonatti-Oggioni” na Pilier Rouge du Brouillard s dolezom hrebeňa Brouillard až na Mont Blanc som išla liezť s obavami a rešpektom. Nakoniec sa z toho vykľulo úžasné dobrodružstvo plné radosti a nezabudnuteľných momentov so skvelou parťáčkou Majkou “Fuči” Fúčelovou.

Nikdy som seba samú nepovažovala za alpinistku.

Nie že by som nemala rada hory, práve naopak, lezenie v horách milujem, ale nie príliš dobre zvládam zimu a nemám rada rozpraskané ľadovce, nestabilný sneh a rozbitú skalu. Tieto veci sú zvyčajne súčasťou alpinizmu a preto boli moje ciele výlučne skalného charakteru. Aj keď som vždy rada liezla v Alpách, vždy to boli ľahko dostupné skalné steny, ideálne s južnou orientáciou. Aj tento rok som mala podobné plány. Spolu s kamoškou Hankou sme chceli skúsiť nejaké z ťažších skalných ciest v Alpách. Osud to však zariadil inak.

 

Na hrebeni Brouillard
Na hrebeni Brouillard

 

Hanka si natiahla prst a ja som do Chamonix odchádzala bez konkrétneho plánu, keďže som ani nevedela, s kým nakoniec budeme liezť. Absolútne som nepredpokladala, že sa mojou najlepšou spolulezkyňou stane Fuči, ktorej ciele sa nemohli viac líšiť od mojich. Alpinizmus, dlhé hrebene, snehové kuloáre.

Na úvod výjazdu sme spolu s Fuči a Majkou Šoltésovou strávili 5 dní na ľadovci Glacier du Geant, kde sme liezli kratšie skalné cesty. Už tam mi bolo jasné, že tvoríme skvelý tím, akurát tie naše hlavné ciele boli úplne rozdielne.

Pri jednej debate Fuči spomenula, že jedným z jej najväčších snov je vyliezť Pillier Rouge na Brouillard. To bolo asi prvý krát kedy som povedala, že nad tým som rozmýšľala aj ja.

Teda nie tak intenzívne ako Fuči, ale minimálne som vedela, že niekde na talianskej strane Mont Blancu existuje pekná kompaktná stena s krásnou oranžovou alpskou žulou, ktorú by som aj ja niekedy rada vyliezla. Táto túžba však stroskotala na tom, že sa mi to zdalo ako príliš veľký alpinizmus. Na to však mala Fuči ľahkú odpoveď, tento rok sú ľadovce v skvelých podmienkach a tak by asi nebol problém stenou zlaniť a vrátiť sa naspäť. Začalo mi to vŕtať v hlave.

Zrazu som sa prichytila ako to googlim na internete a od kamarátov, čo tam niekedy boli zisťujem čo najviac informácií. Vyzerá, že naozaj sú toto leto podmienky storočia a ak tam niekedy mám ísť, tak je to teraz. Čím viac študujem rôzne nákresy a reporty, tým viac si uvedomujem, že ak stenou zlaníme a nedolezieme na vrchol Mont Blancu, tak si tento prelez nebudem ceniť. Toto sú proste cesty, ktoré treba doliezť až hore a ak to nedolezieme, budem mať pocit, že to je nedokončený projekt. Rovnako, ako keď nevyleziem cestu voľne. Zrazu je mi jasné, že ak tam pôjdem, tak jedine až na vrchol.

 

Pillier Rouge du Brouillard
Pillier Rouge du Brouillard

 

Keď som sa Fuči zmienila o svojich plánoch, bola šťastím celá bez seba. Veď to bol jeden z jej najväčších snov. Ešte stále som si však nebola istá, či tam chcem ísť. Predsa len môj názor na alpinizmus sa za jednu noc úplne nezmenil. Avšak pri raňajkách už rozoberáme možnú taktiku. Fuči už na Brouillardskom hrebeni bola a aj keď ho vtedy nedoliezli, veľkú väčšinu z neho pozná. Situácia naberá na obrátkach. Zrazu nás všetci naokolo povzbudzujú, ponúkajú nám pomoc a chýbajúci materiál, potrebný na túto cestu. Stále ešte váham, ale predpoveď počasia a podmienky storočia hovoria jasne.

Spontánne rozhodnutia väčšinou prinesú tie najkrajšie zážitky

Okolo obeda padá finálne rozhodnutie, ideme do toho. Začína trochu hektické balenie, nechceme stratiť ani jeden deň dobrého počasia takže musíme ešte dnes vyraziť. Našťastie máme okolo seba kopec kamarátov a všetci nám chcú pomôcť. Vargi nás vybavuje tyčinkami a ľahkými cepínmi, Milan náhradným uchytením na mačky, Zoban nám požičiava pas na tunel do Talianska a Evka bivakovacie vrece a mne Gore-texové nohavice a teplé rukavice (ja som si také vybavenie ani nepriniesla, vôbec ma nenapadlo že by som išla liezť niečo kde také veci treba). Rýchlo ešte ideme do mesta, potrebujeme 60m lano, sušenú stravu a plyn. Vargi nám ponúka odvoz do Talianska, tak tam aspoň nebudeme musieť nechať auto. Všetko narýchlo balíme a okolo 17 hodiny už vyrážame z Chamonix. Obe sme trochu nervózne, ale ukľudňujeme sa tým že najbližšie dva dni sa môžeme hocikedy otočiť. Cesta späť nebude možná až od chvíle, keď odlezieme z vrcholu steny smerom na hrebeň. Jasné, že v tom momente ani jedna z nás nepripúšťa, že by sme sa mohli otočiť, ale na ukľudnenie to funguje.

 

Vyrážeme od auta (foto Martin Varga)
Vyrážeme od auta (foto Martin Varga)

 

Od auta vyrážame v dobrom tempe a hlavne v dobrej nálade a ani sa nenazdáme a sme na chate Monzino. Rýchlo varíme večeru a hneď ideme spať. Ráno skoro vstávame, chceme prejsť cez ľadovec predtým, ako sa začne topiť. Okolo 4:20 vyrážame smer bivak Eccles. V tme a rannej hmle trochu blúdime, ale nakoniec bez problémov zdolávame strmé sute a s prvým svetlom prichádzame na začiatok ľadovca. Dávame sedáky, mačky a naväzujeme sa na lano z ktorého sa najbližšie tri dni už neodviažeme (teda okrem spánku v bivaku Eccles). Hneď na začiatku ľadovca Fuči nachádza novučičký cepín, ktorý tam predsa nemôžeme nechať. Vyzerá, že ho budeme ťahať nasledujúce štyri dni so sebou.

 

Fuči na ľadovci Brouillard a v pozadí náš cieľ Pilier Rouge du Brouillard a Brouillardský hrebeň.
Fuči na ľadovci Brouillard a v pozadí náš cieľ Pilier Rouge du Brouillard a Brouillardský hrebeň.

 

Ľadovec je skutočne v skvelých podmienkach. Okrem asi 60m strmého čierneho ľadu, ktorý lezieme s dvoma cepínmi je na ňom len niekoľko mostov a trhlín, ktoré je potrebné prekročiť.

 

Miška kľučkuje pomedzi trhliny
Miška kľučkuje pomedzi trhliny

 

Spomaľujeme až v záverečnej strmej časti, tu sa už nesmieme pošmyknúť. Najhorší bol záverečný úsek k bivaku, kde treba liezť po totálne rozbitej skale a suti. Našťastie to v pohode zvládame a v bivaku sme ako druhá dvojica, takže máme aj postele! Super, teraz môžeme celý deň jesť, piť a oddychovať.

 

Príchod k bivaku Eccles
Príchod k bivaku Eccles

 

V diaľke vidíme šliapať viacero dvojíc. Inominata je v storočných podmienkach a denne tam ide niekoľko dvojíc a všetci spia v bivaku Eccles. Máme však šťastie, do nášho bivaku prichádza už len jedna dvojica. Okrem toho sa tu zišli samí príjemní a priateľskí ľudia, takže aj o zábavu je postarané. Spoločne topíme vodu a v bivakovacej búde o veľkosti 1,5m x 2m máme aj v šiestich ľuďoch totálny komfort a pohodu.

Konečne ideme liezť!

Ráno, ešte za tmy, vyrážame z bivaku. Jeden zlaňák na ľadovec, prechod pomedzi trhliny a lavínové nánosy, trošku lezenia s cepínmi a sme pod stenou. Úvodných 15 metrov na prvý štand doliezame ešte v topánkach.

 

Na prvý štand doliezame ešte po tme
Na prvý štand doliezame ešte po tme

 

Na štande sa prezúvame a balíme batohy. Práve začína svitať. Je riadna zima, ani si neviem predstaviť, ako v takej kose budeme liezť. Snáď čoskoro vyjde slnko. Hneď prvá dĺžka by mala byť prstová špára za 6a, údajne najťažšia dĺžka cesty. Podľa odporúčania by sme v nej mohli ťahať batohy a vyzerá, že tu to aj pôjde. Okrem friendov a expresiek teda ešte na sedák cvakám cepíny, nech sa nimi batoh niekde nezachytí a začínam sa pripravovať na lezenie. Asi sme tu príliš skoro, slnko ešte nevyšlo, skala je úplne ľadová a moje ruky aj nohy sú zmrznuté na kosť. Obuť si lezečky je celkom utrpenie, ale som zmierená s tým, že to k alpinizmu patrí.

Začíname liezť, skala je tu špičková. Aj by som si to užila keby som si cítila končatiny. Každý druhý krok si rozmrazujem prsty na krku a som rada, že to je iba za 6a. Neviem sa dočkať, kedy doleziem na štand a oblečiem si rukavice a páperovú bundu. Na štande vyťahujem batohy a Fuči začína liezť.

 

Fuči v prvej dĺžke
Fuči v prvej dĺžke

 

Vidím, že je tiež úplne zmrznutá a dúfam, že aj napriek tomu to dokáže vyliezť. Podarilo sa, a tak už spoločne na štande čakáme na prvé slnečné lúče. Ďalej to bez slnka nepôjde.

 

Konečne prvé lúče slnka
Konečne prvé lúče slnka

 

Ďalej skala vyzerá výrazne viac členitá, takže už budeme musieť liezť s batohmi. Ďalšia dĺžka  za 5c, ale zabojovala som si v nej ako v 7a. Prsty som mala ešte stuhnuté od prepalu z prvej dĺžky a vôbec prvýkrát v živote som liezla s takým ťažkým batohom. Chvíľu mi trvalo kým som si zvykla na zmenu ťažiska. Neviem presne koľko kíl som mala na chrbte ale možno to niekedy odvážim, lebo ma to skutočne zaujíma. Určite tam bolo viac ako 10 kg: Gore-texová bunda a nohavice, primaloftové nohavice, páperová bunda, teplé ponožky a rukavice, jedlo na dva dni, varič Jetboil a bomba, Alumatka, spacák, voda, veľké topánky, mačky a na vrchu ešte cepíny, okrem toho sedák plný friendov a na ňom naviazané lano a tagline.

 

S takýmto nákladom sa aj 6a lezie ako 7a
S takýmto nákladom sa aj 6a lezie ako 7a

 

Ďalšie dve dĺžky nám už idú celkom rýchlo. Po nich nasleduje ďalšia z ťažších dĺžok, v závislosti od nákresu buď 6a alebo 5c. Asi to je aj za 5c, pokiaľ to človek trafí najľahším variantom. Pokiaľ sa ale ako ja držíte nákresu, ktorý ukazuje, že v polovici dĺžky treba ísť doľava a nie doprava, tak to máte kľudne aj za 6b.

 

Toľko špár, že netuším ktorou liezť
Toľko špár, že netuším ktorou liezť

 

Našťastie som si na poslednú chvíľu všimla štand, ktorý som už mala pod úrovňou nôh, len niekoľko metrov napravo. V tejto dĺžke sme na seba na štandoch navzájom videli takže som Fuči mohla aspoň vytiahnuť batoh. Ďalšia dĺžka bola zo začiatku dosť zjavná, no potom sa preklopila za roh a od tohto momentu sa hľadanie správneho smeru výrazne skomplikovalo.

 

Najprv po zjavnej “Veine de Quartz”
Najprv po zjavnej “Veine de Quartz”

 

Ešte že mám už pomerne dosť skúseností s lezením v Alpách, lebo zisťujem, že je lepšie keď sa nepozerám na nákres ale dám na svoju intuíciu. Čoskoro doliezame na systém políc. Teším sa, myslím si, že z týchto políc je to na vrch už len kúsok. To ale netuším, že skutočné ťažkosti ešte len začínajú. Problém je, že naše dva nákresy sa odtiaľto výrazne líšia. Jeden hovorí o troch dĺžkach a druhý o piatich pričom pri dvoch z nich je poznámka „chimney“ („komín“). Pri pohľade hore vôbec netuším, kadiaľ to asi pôjde, ale vravím si, že komín je v pohode, veď to viem z Yosemitov. Pritom alpské komíny sú väčšinou o dosť ľahšie. Hneď v prvej dĺžke nad policami som ale pochopila, že to nebude len tak zadarmo.

V polovici dĺžky sa dostávam na spodok pomerne strašidelného komína. Stojím na veľkom zaseknutom kameni. Na jednu stranu pod nohami vidím ľadovec, na druhú stranu zdanlivo nekonečnú dieru, do ktorej ide ľadopád stekajúci komínom, ktorý ma očakáva. Vnútrom komína to kvôli ľadu určite nepreleziem, jediná šanca je zvonka, kde je komín širší (nohy-chrbát). Po chrbte mi síce bude stekať voda z topiaceho sa snehu, ale aspoň nohy budem mať v suchej skale. Posledné trochu pochybné istenie mám asi meter a pol pod nohami a najbližších niekoľko metrov ešte nič nezaložím. Utešujem sa, že komíny sú väčšinou oveľa ľahšie, ako na pohľad vyzerajú.

Akurát netuším, čo tam mám robiť s tým batohom. Prvé čo ma napadá je zavesiť batoh pod seba na slučku. To sa hneď ukázalo ako zlý nápad. Ťažký batoh ma hneď v prvom kroku takmer zhadzuje do diery k ľadopádu. Našťastie mi napadlo, že mám ešte tagline. Pokladám batoh na zaseknutý kameň a vyťahujem asi tak 10m taglinu a batoh na neho naväzujem. To by malo stačiť po poličku, ktorú vidím na vrchu komína. Potom už len dúfam, že batoh nespadne počas toho ako budem liezť. Našťastie to vyšlo podľa plánu a čo viac, z poličky vidím aj štand asi o 10 m vyššie čo znamená, že mi Fuči bude môcť pod komínom zavesiť jej batoh a môžem jej ho vytiahnuť tiež. Ďalšia dĺžka je jednou z najkrajších z celej cesty, krásne žabovice a kúty, a aj by som si ju užívala, ale s tým batohom už začínam mať celkom dosť. Hľadanie správneho smeru v takejto stene je naozaj dosť vyčerpávajúce.

 

Jedna z najkrajších dĺžok cesty
Jedna z najkrajších dĺžok cesty

 

Ďalšia dĺžka mi to vôbec neuľahčuje, skôr naopak. Ďalší komín plný ľadu, kde sa už ani nedá ťahať batoh.

Pomaly sa súkam hore, každý druhý krok sa zachytávam cepínmi, zakladám friendy do vyľadnených špár a dúfam, že to čo vyzerá ako koniec komína, ním aj naozaj je. Komín síce končí, ale to čo sa zjavilo predo mnou ma vôbec neteší. Kvalita skaly sa tu výrazne zhoršuje a vôbec netuším kadiaľ ďalej.

Dávam na svoju intuíciu a postupujem čo najmenej rozbitým terénom. Doliezam na police, na ktorých sú poukladané veľké kamenné bloky držiace len vďaka topiacemu sa snehu. Dva z nich sú dokonca obhodené slučkami, ale na tom ja štandovať nemienim. Chvíľu preliezam po policiach a hľadám miesto na štand. Už nemám moc lana a ani friendov. Pozerám na sedák, kde visia tri najmenšie friendy a na základe toho sa rozhodujem zamieriť doľava. Tam vidím tenkú špáru v relatívne obstojnej skale. Správne rozhodnutie! Nachádzam dobre vyzerajúcu skobu a v kúte vyššie vidím drevený klin ešte od Bonattiho. Asi som správne a tak pri skobe štandujem. Aj tak by som už ďalej nemala lano. Ťažko sa odhaduje koľko nám ešte chýba na vrchol, ale dúfam že už len jedna dĺžka. Som odhodlaná ťahať to koľko to len dá, ideálne až na vrchol. Asi 10m pod vrcholom mi Fuči kričí: „koniec lana!”. Aj by som to dotiahla až hore ale vidím, že s friendami čo mám na sedáku na vrchole nezaštandujem a tak ju radšej doberám kúsok pod vrcholom. Už mám toho dosť, väčšina dĺžok mala tak 55 m, v každej som už z posledných síl dotiahla lano na štand a aj pri doberaní som sa celkom namakala. Ešte dám týchto posledných 10m a potom to už asi prenechám na Fuči.

 

Konečne na vrchu steny
Konečne na vrchu steny

 

Už budeme na vrchu steny a ďalej by malo byť už len ľahké lezenie rozbitým hrebeňom a snehmi. Na to je tu odborník ona, mne sa zdali rozbité už aj posledné dve dĺžky.

 

Fuči na vrchu steny
Fuči na vrchu steny

 

Dúfam, že čoskoro nájdeme nejakú rovinku kde niečo zjeme a oddýchneme si. Vidíme, že cez sedlo medzi vrcholom steny a bočným hrebeňom prelezieme asi na dve dĺžky a tam určite nájdeme nejaké vhodné miesto na oddych. Navyše tam vyzerá dosť snehu a vzhľadom na to že nám už došla voda, tak budeme musieť aj niečo natopiť.

 

Traverz z vrcholu steny na bočný hrebeň
Traverz z vrcholu steny na bočný hrebeň

 

Teraz už nasleduje ten obávaný alpinizmus

Po oddychu začíname liezť súčasne. Fuči ide prvá, má viac skúseností s rozbitým terénom a aspoň tuší, kde je vrchol Pointe Amadeo Louigi. Tam sa napojíme na hlavný hrebeň Brouillardu, na ktorom už raz bola. Po chvíli však štanduje a rozhoduje, že traverzneme na snehové pole ktoré je asi 70 m na ľavo od nás. Sneh je už nejaký čas v tieni tak dúfame, že po ňom pôjdeme rýchlejšie ako po rozbitej skale. Mne sa to až tak nepozdáva ale rozbitý hrebeň nad nami sa mi nepáči o nič viac. Navyše v snehu je stopa, čo je dobré znamenie. Traverz je dosť nepríjemný takže nám zaberá strašne veľa času. Bohužiaľ sa vyplnili moje obavy a sneh nie je ešte premrznutý, čo výrazne spomaľuje náš postup a premáča nám ruky a nohy.

 

Strmé snehové pole
Strmé snehové pole

 

Nad snehom sa opäť dostávame na rozbitú skalu. Na vrchol to nevyzerá ďaleko, ale kto vie. Začína sa stmievať a ja hovorím, že už by som najradšej niekde zabivakovala. Nečakala som, že Fuči to zoberie doslovne a hneď o niekoľko metrov vyššie zastane na miniatúrnej, nerovnej poličke z naukladaných kameňov, kde si vedľa seba ledva sadneme. Nič však nehovorím som unavená, smädná a je mi zima. Predpokladám, že ona je na tom rovnako a už nechce ísť ďalej. Rýchlo sa obliekame, vyrovnávame šutre a chystáme sa na bivak. Na kamene ukladáme zvyšok lana, a alumatku, jednu ultra-ľahkú nafukovaciu karimatku dávame do bivakovacieho vreca, tak aby sme na nej obe mohli sedieť a v spacákoch vliezame dnu. Je to dosť nepohodlné ale aspoň mi je teplo. Jednou rukou sa cepínom snažím odkopať kúsky ľadu ktoré mám vedľa seba zatiaľ čo Fuči drží Jetboil kde ich topíme. Nie je tam ani kúsok rovinky kde by sme ho položili. Zalievame sušenú stravu a tešíme sa na teplé jedlo. Už počas večere mi tŕpne ľavá noha, ktorou sa zapieram aby som sa nešmýkala dole. Aj karimatka sa nám v jednom kuse posúva smerom do doliny a za chrbtom nás chladia zvyšky zmrznutého snehu. Tuším, že to bude ešte dlhá noc a pritom zverím Fuči s mojimi obavami, že asi vôbec nebudem spať a že som si myslela, že vie o nejakom bivaku kde si aspoň nejako ľahneme. Vysvitlo, že aj o takom vie, ale ten je na vrchole Pointe Amadeo Louigi, na ktorý nám ešte chýbalo nevedno koľko a ona si myslela, že už ďalej doliezť nevládzem.

Vlastne sme ani jedna nechceli bivakovať na mieste, kde sme sa zložili, ale obe sme si mysleli, že tá druhá už ďalej nevládze a tak sme nič nepovedali. Ako tak sedíme v spacáku a bavíme sa nad našim nedorozumením, Fuči zrazu zahlási, aby sme to teda zbalili a doliezli na vrch. Najprv sa mi moc nechce, ale rýchlo ma presviedča argument, že radšej budeme celú noc liezť, ako celú noc nekomfortne sedieť na polici. Viac nebolo treba, obe sme vyskočili zo spacákov, nahádzali veci do batohov a za pár minút sme už liezli ďalej.

Po tme sme si neboli úplne isté kadiaľ ísť, ale Fuči nejako našla najlepšiu cestu kolmým suťoviskom a asi za hodinku sme boli na vrchole. Menšie terénne úpravy, odkopanie ľadu a môžeme chystať spanie. Spodok vykladáme lanami, pod nohy dávame lezecký materiál, pod zadok alumatku a pod chrbát batohy. Na to bivakovacie vrece na šírku ktorého dávame nafukovaciu karimatku. Do spacákov zaliezame až okolo 1  hodiny v noci.

 

Ráno sa budíme pri nádhernom východe slnka
Ráno sa budíme pri nádhernom východe slnka

 

Od začiatku celého tohto dobrodružstva bolo mojou najväčšou obavou, že mi bude zima, budem sa celú noc klepať a vôbec sa nevyspím. Zobrala som si iba ľahký spacák, aby som šetrila gramy, keďže som si aj tak brala pérovku a primaloftové nohavice.

Konečne šanca vyskúšať limity môjho vybavenia od Mountain Equipment, 700g páperový spacák Helium v kombinácii s pérovkou a primaloftovými nohavicami sa ukázala byť ideálna kombinácia na tento podnik.

Vôbec mi nebola zima. Fuči na tom však bola trochu horšie, mrzli jej nohy a moc toho nenaspala. Ráno pofukuje mrazivý vetrík a vôbec sa nám nechce vyliezť zo spacákov. Čakáme, kým nás trochu zohreje slniečko. Postupne topíme vodu a raňajkujeme. Neponáhľame sa, dnes na Mont Blanc určite dolezieme, veď to už nevyzerá ďaleko.

 

Čakáme kým nás slniečko tochu zohreje
Čakáme kým nás slniečko tochu zohreje

 

Nekonečný hrebeň Brouillard

Je niečo po deviatej, keď pomaly začíname liezť. Fuči túto časť hrebeňa pozná, vie kadiaľ by sme mali ísť. Prvý úsek lezieme normálne na dĺžky a štandujeme. Je tu dosť rozmočený sneh a poriadne rozbitá skala tak nechceme riskovať. Sme síce pomalé, ale rozhodli sme sa ísť radšej bezpečne, rady by sme takých dobrodružstiev zažili ešte veľa. Aj tak si musíme dávať extrémny pozor, veľa istení sa tu založiť nedá a akýkoľvek pád alebo pošmyknutie by aj tak mal vážne následky.

Fuči odvážne ťahá kolmé šotoliny a ja sa len modlím, aby sa s ňou niečo neurvalo.

 

Najrozbitejšia dĺžka, akú som kedy liezla.
Najrozbitejšia dĺžka, akú som kedy liezla.

 

Dnes už ani nekomentujem tie štandy (obhodený šuter držiaci iba v snehu alebo friendy medzi dvoma na sebe ležiacimi kameňmi), asi som si už od včera zvykla. Hlavne leziem s tým, že tu sa proste nepadá. Po čase sa sklon hrebeňa trochu zmierňuje, kvalita skaly sa zlepšuje a tak začíname liezť súčasne.

Aj keď máme medzi sebou istenia, obe vieme že nemôžeme spadnúť. V takých chvíľach musíte mať vo svojho parťáka úplnú dôveru. Popravde nepoznám veľa ľudí, s ktorými by som sa v takejto situácii nebála. Ale s Fuči viem, že v takomto teréne proste len tak nespadne.

Je skvelé mať parťáčku, pri ktorej nemusím rozmýšľať nad tým, čo robí ona a sústredím sa len na to, aby som nespadla ja. Sme skvelý tím, každá vieme čo máme robiť a nezdržujeme sa zbytočnými zaváhaniami.

 

Fuči bojuje s rozmočeným snehom (ja som to radšej preliezla vrchom cez tú vežičku)
Fuči bojuje s rozmočeným snehom (ja som to radšej preliezla vrchom cez tú vežičku)

 

Postupne sa hrebeň mení zo skalnatého na snehový a vrchol sa čím ďalej tým viac blíži.

 

Na Hrebeni Brouillard
Na Hrebeni Brouillard

 

V záverečný výstup na vrchol už stojíme každých pár metrov. Sme poriadne unavené, od raňajok sme nejedli a aj voda nám už dochádza. Plyn už nemáme takže potrebujeme zostúpiť až na chatu Gouter inak budeme do zajtra bez vody. Už z diaľky vidíme na vrchole postavu, ktorá tam šachuje s padákom. Pomaly sa blížime sa a zisťujeme, že tá postava je náš kamarát Juraj Koreň. Chcel zletieť z Mont Blancu do Talianska, ale zamotali sa mu šnúrky na padáku a v tom vetre sa mu ich nedarí rozmotať. Aspoň nám robí vrcholovú fotku a nakoniec ideme všetci traja spoločne dole.

 

Vrcholovka
Vrcholovka

 

Posledných pár hodín nám na hrebeni fúkal mrazivý vietor, takže sme ani nemali chuť zastaviť na jedlo a pitie, čo sa však začína prejavovať pri zostupe. Už ledva prepletám nohami a viem, že ak chcem ísť ďalej, musím aspoň niečo zjesť. Zastavujeme až pri Vallotke a voláme na Gouter, či tam môžeme prespať. Majú pre nás postele a dokonca aj teplú večeru! Voda, vidina teplej večere a postele nás vzpružili natoľko, že sme na Gouter zbehli za necelú hodinu.

 

Cestou dole na Gouter.
Cestou dole na Gouter.

 

Ďalšie ráno už len zbiehame dole ku vláčiku a pomaly začíname oslavovať. Zvládli sme tento náročný podnik bez väčších ťažkostí, s dobrou náladou a úsmevom na tvári. Dokonca aj spomienkový optimizmus sa dostavil pomerne skoro a ja sa už teším na ďalšie dobrodružstvá!